Princíp „prideľovania vozíkov“ sa roky nezmenil. To je síce smutné, ale o to tu dnes ani tak nejde. (V sekcií „Ako to chodí“ podrobne popisujeme, ako sa vozičkár dostáva k novému vozíku.)

Novinka, ktorá bola ohlásená na začiatok roka 2021 znie, že už končí „tolerancia“ stavu, keď je poukaz akceptovaný aj po 30 dňoch po jeho vypísaní.

Niekoľko faktov:

30 dní sa môže zdať veľa, ale o akých „tridsať“ teda hovoríme?

  • Pôvodný výklad bol, „že je to 30 dní od prvotného vypísania poukazu navrhujúcim lekárom“.
  • Tolerantný výklad je, „že je to 30 dní od schválenia revíznym lekárom“.
  • K tolerancii došlo pravdepodobne preto, že len medzi týmito dvomi pečiatkami to niekedy trvá niekoľko týždňov (viď scan jedného z poukazov).

Nech už platí ktorýchkoľvek 30 dní, absurditou celého systému je, že zatiaľ čo poisťovne majú administratívny problém v danej lehote poukaz opečiatkovať, dodávateľ by mal v zostávajúcich dňoch klienta navštíviť, zmerať, potvrdiť si s klientom prípadné doplatkové príslušenstvo, objednať do výrobnej fabriky (čiže vyrobiť), doviezť (na Slovensku sa žiadne vozíky nevyrábajú), odovzdať a donastaviť klientovi aj vyúčtovať.

Aby ste mali predstavu, ako vyzerá výroba vozíka, prikladáme malú ukážku. Nie je to garáž za mestom, ale organizovaná výroba, ktorej sú popravde slovenské časové limity pomerne ľahostajné.

Dostať vozík zo skladu je určite pre veľkú časť menej aktívnych vozičkárov akceptovateľné (aj keď asi hlavne preto, že nezažili nič lepšie).

Paradoxne do systému ale vracajú (na daniach) peniaze TÍ vozičkári, ktorí sú aktívni, pracujú alebo študujú a ku svojmu životu potrebujú aktívny a na mieru urobený vozík.
Je teda veľká ekonomická „nerozvážnosť“ túto skupinu utláčať, aj keď chápeme, že previazanosť medzi daňami, odvodmi a hospodárením poisťovní vidí len makroekonóm.

Z čoho teda pramení túžba vytvoriť 30-dňový bič?

(ako už bolo napísané, reálne to nie je ani 30 dní, ale niekedy len 5 dní)

  • možno je to absolútna neznalosť, kam sa svet vozíkov posunul.
  • možno je to nepochopením toho, že sú firmy, ktoré na vozík z Nemecka osadia systém z Nového Zélandu a klient je nadmieru spokojný.
  • možno je to naivná vidina, že takto sa dá ušetriť.
  • možno… je to len náhoda.

Ako je možné, že niektorí to zvládajú?

Máme pomerne jasnú predstavu, ako to „niektorí zvládajú“. Ak máte na sklade dosť veľkých vozíkov, vždy sa do nich klient „nejako vojde“. Často zaznie čarovná veta „až si dáte na zimu hrubý fusak, bude to akurát“.

Je to pochopiteľne nezmysel. Vozíky na mieru sa nerobia z rozmaru, ale kvôli ergonómii, ľahkosti, nepreťažovaní ramenných kĺbov a možnosti dostať sa aj do malých priestorov.

Čo je teda potrebné?

Pochopiť, že výroba vozíkov je veľmi podobná výrobe protetickej, kde je platnosť poukazu 3 mesiace.

Keďže sa týmto limitom venuje §120 zákona 362/2011, možno bude zatiaľ stačiť pokračovanie doterajšej „tolerancie“ u skupiny aktívnych vozíkov a vozíkov elektrických.

Žijeme v dobe, keď takmer každý naťahuje ruku pre peniaze.
Nič také nežiadame.

Vážení zákonodarcovia, veľkorysé poisťovne, chceme len jednu maličkosť – vyriešte nezmyselnú a dlho nefungujúcu 30-dňovú platnosť poukazu na kompenzačné pomôcky. Alebo jednoduchšie, zachovajte vašu toleranciu toho, že sa snažíme robiť svoju prácu správne a v prospech užívateľa vozíka.

A keď už pri tom budete, rozhliadnite sa po západnej Európe (aj Česko bude stačiť) a nechajte si vysvetliť, že je možné predpisovať i kvalitné vozíky s úhradou sedacích systémov a individuálnych úprav.

(Nie! Prosím. Netvrďte nám, že aj slovenský systém pozná pojem „individuálna úprava pomôcky“. To radšej budeme hľadať jednorožca, než individuálnu úpravu, ktorú niekto zaplatil.)

Ak budete chcieť vážne a úprimne preniknúť hlbšie do “tajov” predpisovania a stavby vozíkov, sme vám kedykoľvek k dispozícii.